Svätý Mikuláš na Slovensku/Svätec sa pri Sabinove zjavoval nemej Zuzane, karhal ju, že nešla do chrámu

Ľutina je pravdepodobne jediné pútnické miesto, kde sa uctieva Panna Mária vďaka zjaveniam svätého Mikuláša.

Ľutina v okrese Sabinov je spolu s Litmanovou najvýznamnejšie mariánske pútnické miesto Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Hlavná púť pri príležitosti sviatku Zosnutia Presvätej Bohorodičky.

Svätý Mikuláš pokarhal ženu, ktorá nešla do chrámu

Tradícia o zjaveniach sv. Mikuláša na Ľutinskej hore hovorí, že 19. augusta 1851 ráno išla chudobná vdova Zuzana Fekete zbierať do lesa huby. Zobrala so sebou aj tri deti. V ten deň bol však sviatok Premenenia Pána (podľa juliánskeho kalendára) a ostatní ľudia boli v tom čase v chráme na svätej liturgii.

Keď prišla Zuzana do lesa, zbadala vznešene oblečeného biskupa. Veľmi sa naľakala, no v biskupovi rozoznala svätého Mikuláša, ktorého poznala z ikonostasu v miestnom chráme. Mikuláš sa ňu prísne pozrel a začal ju karhať: „Dnes je veľký sviatok Pána, zbožný ľud je v chráme, spieva na liturgii a ty tu zbieraš huby?“

Zuzana so strachom odpovedala: „Otče, viem, že je dnes sviatok, ale ja som chudobná žena, mám tri deti a nemám im čo dať na obed.“

„Aj včera si mohla nazbierať huby, nie dnes ráno! Preto Boh trestá ľudstvo, lebo si neváži nedele a sviatky. Nechce sa zúčastňovať na svätej liturgii a namiesto chvál svojimi ústami uráža Boha,“ napomínal biskup Zuzanu.

A ďalej pokračoval: „Na pamiatku nášho stretnutia sa tu má postaviť svätý kríž. Toto všetko povedz svojmu duchovnému otcovi.“ Potom svätec zmizol.

Zuzanine deti síce nič nevideli, ale aj ony sa báli, keďže videli preľaknutú mamu. Zuzana Fekete však príkaz svätca neuposlúchla a kňazovi nič nepovedala. A tak sa jej svätec opäť zjavil a varoval ju, že ak nesplní jeho príkaz, onemie.

Zuzana sa teda napokon odhodlala všetko povedať miestnemu kňazovi Štefanovi Rojkovičovi. On jej však neuveril a neuverili jej ani ľudia, ktorí ju nazvali „bláznivou Zuzanou“.

Pútnici v Ľutine v roku 2020. Foto: TASR/Milan Kapusta

Jedno ráno sa sv. Mikuláš Zuzane opäť zjavil, a to u nej doma a naposledy ju upozornil, že ak sa na mieste nepostaví kríž, tak onemie. Zuzana hneď vybehla za richtárom, aby sa prišiel pozrieť, lenže ten nikoho nevidel a tiež začal považovať Zuzanu za bláznivú.

Žena ešte v ten deň, tak ako ju varoval svätec, naozaj onemela.

Preto hneď do obce zavolali lekárov, prišiel úradný lekár, lekár eparchie z Prešova a do obce dorazil aj psychológ z Košíc. Tí zistili, že Zuzana je telesne a duševne zdravá a že strata reči je záhadná a nevysvetliteľná. Keď to všetko videl kňaz Štefan Rojkovič, rozhodol sa dať urobiť kríž a postavil ho na miesto tak, ako to podľa Zuzany prikázal svätý Mikuláš, a sám ho aj posvätil.

Pri posviacke zvolala Zuzana zreteľným hlasom: „Opäť ho vidím!“ Otec Rojkovič ju upokojil so slovami: „Buď spokojná, aj ja ho vidím.“ Od tej chvíle začala Zuzana rozprávať a miestny duchovný i veriaci jej uverili.

Mariánska úcta na želanie sv. Mikuláša

Po týchto udalostiach Zuzana chodila do lesa skoro každý deň, kde sa jej opäť zjavil svätec na mieste, kde teraz stojí Kaplnka zosnutia Presvätej Bohorodičky. Požiadal ju, nech odkáže kňazovi, aby na mieste ich stretnutia bola postavená kaplnka zasvätená Panne Márii. Sv. Mikuláš vtedy odovzdal Zuzane aj ikonu, ktorá mala byť podkladom pre budúcu svätyňu.

Zuzana ikonu zaniesla kňazovi Štefanovi Rojkovičovi. Duchovný zvolal kurátorov (farskú radu), richtára a svedkov a spoločne uložili ikonu do pokladnice, ktorú zamkli. Jeden kľúč zostal na fare a druhý u hlavného kurátora.

Na druhý deň išla Zuzana opäť do lesa, kde ju čakal sv. Mikuláš a dal jej opäť tú istú ikonu. Zuzana aj túto odniesla na faru. Otec Rojkovič zvolal kurátorov a svedkov, medzi ktorými bol prítomný aj rímskokatolícky kňaz z Pečovskej Novej Vsi. Otvorili pokladnicu a s úžasom zistili, že tam ikona nie je. Táto udalosť im pomohla uveriť.

Rímskokatolícky kňaz si vtedy pred Zuzanu kľakol a prosil ju o odpustenie, pretože jej neveril a dokonca sa jej vysmieval. Kňaz Štefan Rojkovič o celom prípade urobil zápisnicu a poslal ju do Prešova na biskupský úrad.

Nasledovalo dôkladné vyšetrovanie biskupským úradom a krajským lekárskym kolégiom. Zistilo sa, že Zuzana je duševne i telesne zdravá a že obsah zjavenia v ničom neprotirečí vieroučným a mravným zásadám Katolíckej cirkvi.

Výsledky vyšetrovania poslali do Ríma na príslušnú kongregáciu, ktorá ich schválila. Dvadsiateho štvrtého mája 1855 poslal Svätý Otec Pius IX. apoštolské breve, kde sú zapísané všetky odpustky, ktoré možno na Ľutinskej hore získať.

Po tomto schválení v Ríme sa začala celoštátna zbierka na výstavbu Kaplnky zosnutia Presvätej Bohorodičky.

Oltár na Ľutinskej hore počas púte v roku 2020. Foto: TASR/Milan Kapusta

Prvá oficiálna púť sa v Ľutine uskutočnila v roku 1855 po vydaní apoštolského breve. No už predtým sa na Ľutinskej hore zhromažďovali pútnici, ktorí v roku 1854 postavili Kaplnku zosnutia Presvätej Bohorodičky, tak ako to požadoval sv. Mikuláš. Stalo sa tak vďaka obetavosti kurátorov, ktorí putovali cez Viedeň, Budín, Transylvániu a Podkarpatsko, pričom zbierali prostriedky na vybudovanie kaplnky.

Do Ľutiny začali putovať veriaci z celého Uhorska, Sedmohradska a Haliče. Každý prinášal so sebou kamene, z ktorých potom postavili kaplnku a oporný múr pod ňou. Množstvo pútnikov v tých časoch dosahovalo 55- až 60-tisíc ľudí. Ľutina sa tak stala najvýznamnejším pútnickým miestom gréckokatolíkov na Slovensku.

Udalosti zázračných uzdravení z prvých rokov po zjavení sú zaznamenané v zápisnici a uložené vo Vatikánskych archívoch.

Veľký počet pútnikov však vyžadoval, aby sa v roku 1878 začali postupne stavať ďalšie kaplnky. Posledná z nich bola dokončená v roku 1930.

Dnes pútnikov ubúda

Ako čítame v histórii, kedysi prichádzalo do Ľutiny veľké množstvo pútnikov. Súčasný správca farnosti Peter Iľko na otázku, koľko pútnikov prichádza dnes, s úsmevom odpovedá, že nie sú štatistický úrad, aby presne počítali pútnikov, ktorí do Ľutiny prídu.

Počas hlavného pútnického víkendu ich však nepríde ani zďaleka 50-tisíc, ako to bolo pred vyše storočím. Ich počet odhaduje na 20- až 30-tisíc veriacich.

„Ako všade, aj tu cítiť, že počet ľudí klesá. Je to, samozrejme, spôsobené už len tým, že mnohí starší ešte stále majú strach z pandémie, a preto veľmi necestujú. Čo sa týka veriacich, ktorí prichádzajú na bohoslužby, ich počet rastie, keďže sme začali sláviť bohoslužby a pobožnosti aj na Mariánskej hore. Tam s radosťou chodievajú mladé rodiny s deťmi, aby sa nemuseli hanbiť, keď deti vystrájajú,“ hovorí pre Svet kresťanstva farár Iľko.

„Koľko veriacich príde, závisí aj od počasia. Keďže je tu odpustová slávnosť počas celého víkendu, prichádzajú veriaci postupne na jednotlivé pobožnosti,“ približuje súčasnú situáciu farár Iľko.

V historických prameňoch sa spomínajú aj zázraky a milosti, ktoré si ľudia vyprosili, niektoré príbehy sú zverejnené aj na stránke pútnického miesta. Farár Iľko však hovorí, že za tri roky, čo pôsobí v Ľutine, sa s konkrétnym zázrakom zatiaľ nestretol.

„Možno to je aj tým, že niekedy sa ľudia nevrátia poďakovať Bohu za zázrak. Možno si povieme, že je to náhoda alebo niečo podobné. Dnešná moderná doba nás často odkláňa od nadprirodzeného konania Boha, lebo to chceme pochopiť rozumovo a overovať si to, aj keď ono sa to dá niekedy len očami viery a srdca,“ zamýšľa sa ľutinský kňaz.

Dodáva, že na pútnické miesto stále prichádzajú mnohí ľudia, ktorí tam našli pokoj, požehnanie a opakovane ich to tam ťahá.

Ikona od svätého Mikuláša sa stratila

Aj keď sa v Ľutine zjavoval svätý Mikuláš, jeho kult tam veľmi rozšírený nie je. Farár Peter Iľko vysvetľuje, že jeho zjavenia boli namierené práve na Bohorodičku.

„Mikuláš vôbec neapeloval na seba. V pokore poukázal na úctu k Matke Božej a vyzval na návrat k nábožnosti, ktorá v tomto kraji upadala. Práve Matka Božia je tá, ktorá nám chce ukázať smer k Bohu cez poslušnosť, ktorá znamená víťazstvo,“ uvažuje farár.

Na pútnickom mieste v Ľutine sa nachádzajú aj prvostupňové relikvie sv. Mikuláša a v bazilike sa k nemu modlia pravidelne akatist.

Na záver ešte vystáva otázka, kde je ikona, ktorú sv. Mikuláš daroval Zuzane Fekete.

„Vieme, že panovníci mali často moc aj nad cirkevnými vecami, a je dosť pravdepodobné, že sa mohla dostať hocikde. Niekedy sa darovali vzájomne medzi šľachtou a panovníkmi vzácne veci, ktoré mali hodnotu, a myslím si, že tak dopadol aj tento obraz. Ešte je tu možnosť dať preskúmať obraz v Kaplnke zosnutia, aby sa zistilo obdobie maľby,“ hovorí Iľko.