Svätá štyridsiatnica v byzantskom obrade

„Keď sa postíš od jedál, duša moja, bez toho, aby si sa očisťovala od vášní, nadarmo sa raduješ zo zdržanlivosti, pretože ak sa tá nestane pre teba príležitosťou k polepšeniu, si v nenávisti u Boha ako klamárka a stávaš sa podobnou vierolomným démonom, ktorí nikdy nejedia. Nerob zbytočným pôst tým, že hrešíš, ale zostaň neústupná voči nezriadeným hnutiam, uvedomujúc si, že stojíš pri ukrižovanom Spasiteľovi, alebo presnejšie, že si ukrižovaná spolu s Tým, ktorý bol za teba ukrižovaný, volajúc k nemu: spomeň si na mňa, Pane, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

Tento tropár tretieho týždňa predpôstného obdobia v byzantskej tradícii zhrňuje výstižným spôsobom to, čím je pôstne obdobie v ktorejkoľvek kresťanskej tradícii: pôst a zdržanlivosť sú daromné, ak nekorešpondujú so skutočným obrátením srdca. V byzantskej tradícii obdobie desiatich týždňov, ktoré predchádzajú Paschu, nazývame Triodion – názov označuje tri biblické ódy, ktoré sa spievajú na utierni – a obsahuje predpôstne a pôstne obdobie. Predpôstne obdobie je spoločné všetkým kresťanským liturgickým tradíciám, od byzantského triodionu, cez Ninivský pôst sýrskej cirkvi a Jonášov pôst koptov až po Sedemdesiatnicu v starej latinskej tradícii.

Skutočný a vlastný Veľký pôst má štyridsať dní – od pondelka prvého týždňa až do piatku pred Kvetnou nedeľou (Nedeľou paliem) – a rozvíja týždne od pondelka do nedele, ponúkajúc týždennú cestu v ústrety nedeli, tak ako sám Veľký pôst je cestou k Pasche. Okrem toho jasne rozlišuje medzi sobotou a nedeľou a ostatnými dňami: v tie prvé sa slávi božská liturgia (v nedeľu s anaforou sv. Bazila Veľkého, v sobotu s anaforou sv. Jána Zlatoústeho), zatiaľ čo počas pracovných dní sú predpísané len modlitba časoslovu, v stredu a piatok sa k večierni pripája liturgia vopred posvätených darov, totiž prijímanie Tela a Krvi Pána premenených v predchádzajúcu nedeľu.

Byzantský Veľký pôst je obdobím, ktoré má veľmi bohatý výber biblických textov: žalmy i čítania – v hymnografii aj v čítaniach cirkevných otcov. Hymnické texty za pozastavujú predovšetkým pri téme ľudskej duše ovládanej hriechom, ktorá nájde prostredníctvom Veľkého pôstu možnosť spásy. V štyroch nedeliach predpôstného obdobia nachádzame veľké témy, ktoré poznačia priebeh Veľkej štyridsiatnice: pokora (Nedeľa mýtnika a farizeja); návrat k milosrdnému Bohu (Nedeľa márnotratného syna); posledný súd (Mäsopôstná nedeľa – o Kristovom súde), odpustenie (Syropôstna nedeľa – o vyhnaní prarodičov z raja). V túto poslednú nedeľa sa spomína na vyhnanie Adama z raja, bol z neho vyhnaný kvôli hriechu, ale vo Veľkom pôste sa začína cesta jeho návratu, ktorý vyvrcholí tým, že sám Kristus v paschálnom tajomstve  zostúpi do podsvetia a dá mu svoju ruku, aby ho vyzdvihol zo smrti a priviedol ho späť do raja, ktorý sa takmer personifikuje v modlitbe Cirkvi. Na konci večierne štvrtej nedele (syropôstnej) sa slávi obrad odpustenia, ktorým sa začína veľký pôst.

Veľký pôst trvá štyridsať dní, má päť nedieľ. V každej z nich vidíme dvojaký aspekt: na jednej strane biblické čítania, ktoré pripravujú na krst, na druhej strane historické a hagiografické aspekty. V nedeľu ortodoxie povolanie Filipa a Natanaela je modelom povolania každého ľudského bytia a slávi sa víťazstvo ortodoxie nad ikonoklazmom a znovunariadenie uctievania ikon. V nedeľu svätého Gregora Palamu sa spomína viera ochrnutého uzdraveného Kristom. Nedeľa povýšenia svätého Kríža je venovaná uctievaniu víťazného Kristovho Kríža, ktorý sa slávnostne prináša do stredu chrámu a je uctievaný veriacimi celý týždeň ako symbol víťazstva a radosti, nie utrpenia. V nedeľu svätého Jána Lestvičníka (Klimaka/Rebríka), ktorý je vzorom askézy, sa slávi uzdravenie posadnutého démonom, a v nedeľu svätej Márie Egyptskej, ktorá je vzorom pokánia, sa slávi ohlásenie vzkriesenia. V sobotu piateho týždňa sa spieva hymnus Akatist, ktorý je oficiálnou modlitbou cirkvi venovanou Božej Matke.

Šiesty a posledný týždeň Veľkého pôstu, ktorý je nazývaný kvetný (palmový), má v centre svojej pozornosti Lazára, Pánovho priateľa, od momentu jeho choroby až po jeho smrť a vzkriesenie. Liturgické texty nás približujú k tomu, čo sa plne zjaví počas dní Svätého veľkého týždňa, totiž že Božia láska k človeku, ktorá sa zjavila v Kristovi, je skutočnou a konkrétnou láskou. Celý Veľký týždeň je orámovaný kontempláciou už blízkeho stretnutia Ježiša so smrťou, najskôr jeho stretnutia so smrťou priateľa a o týždeň neskôr jeho stretnutia s vlastnou smrťou. Liturgickým textom sa darí zatiahnuť nás do tejto Ježišovej cesty do Betánie, smerom do Jeruzalema. V byzantskej liturgii nikdy nie sme len divákmi, ale vždy aj účastníkmi a koncelebrantmi, sme prítomní v liturgii a v udalosti spásy, ktorú liturgia oslavuje. Večierňou Lazárovej soboty sa končí veľkopôstne obdobie.

Počas celého Veľkého pôstu byzantská tradícia recituje na konci všetkých oficiálnych cirkevných hodiniek modlitbu pripisovanú svätému Efrémovi Sýrskemu, ktorá zhrňuje cestu obrátenia každého kresťana: „Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha zúfalstva, nedbanlivosti, mocibažnosti a prázdnych rečí. Daruj mne, tvojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky. Áno, Pane a Kráľu, daruj mi vidieť vlastné hriechy a neodsudzovať môjho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen.“

Autor: o. Manel Nin, OSB

Preklad: o. Ján Krupa

Prevzaté z www.grkat.nfo.sk

Veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho

Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha zúfalstva, nedbanlivosti, mocibažnosti a prázdnych rečí.  Veľká metánia.

Daruj mne, tvojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.  Veľká metánia.

Áno, Pane a Kráľu, daruj mi vidieť vlastné hriechy a neodsudzovať môjho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen.  Veľká metánia.

Potom 12 malých poklôn hovoriac:

Bože, buď milostivý mne hriešnemu.  Malá poklona.
Bože, očisť moje hriechy a zmiluj sa nado mnou.  Malá poklona.
Mnoho ráz som zhrešil, Pane, odpusť mi.  Malá poklona.

A znovu celú modlitbu od Pane a Vládca až po na veky vekov, amen s jedinou veľkou poklonou po jej skončení.

Táto modlitba je súčasťou skoro každej bohoslužby byzantského obradu počas Svätej a veľkej štyridsiatnice (od pondelka do piatku). Vynikajúco vystihuje v krátkosti celý program Veľkého pôstu, a to jeho negatívnu i pozitívnu stránku – čoho sa máme zbaviť a k čomu máme dospieť. Pri modlitbe sa vždy robia poklony – veľká metánia čiže veľká poklona sa robí nasledovne: kľakneme na kolená, hlavu skloníme tak, že sa čelom dotkneme zeme, a vstaneme. Pritom sa prežehnáme (niekde je zvykom na začiatku poklony – teda pred pokľaknutím, inde až pri vstávaní). Malá poklona sa robí tak, že sa ohneme v páse, pravú ruku vystrieme smerom k zemi (prípadne sa jej aj prstami dotkneme), potom sa vystrieme a pritom sa prežehnáme. Poklony sú dôležitou súčasťou modlitby, ktorá sa snaží do pokánia zapojiť nielen dušu, ale aj telo – teda celého človeka. V sobotu a nedeľu sa túto modlitbu nemodlíme, ani nerobíme veľké poklony, lebo sú to dni, kedy oslavujeme našu spásu.

Technické spresnenie: 12 malých poklôn znamená, že sa 4 razy zopakujú slová „Bože, buď milostivý…“, „Bože, očisť…“ a „Mnoho ráz…“, pričom za každou vetou sa robí malá poklona. Celú modlitbu za tým sa modlíme tak, že hovoríme slová „Pane a Vládca môjho života…“ až po „…lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen.“ a za tým urobíme jednu veľkú metániu.

Prevzaté z:

www.grkat.nfo.sk

www.postoj.sk

Veľký týždeň a Pascha

Komentár k bohoslužbám, čítaniam a sviatku

Pascha (Veľká noc) je najväčším a najvýznamnejším kresťanským sviatkom. Tento sviatok možno vnímať v troch rôznych vrstvách či významoch:

1. židovská (starozmluvná) Pascha 2. Kristova Pascha (vzkriesenie) 3. naša osobná pascha

Čítania Veľkého týždňa

Čítania nám asi najjasnejšie poukazujú na význam Paschy. Čítania Veľkého týždňa odhaľujú tú akoby trojitú vrstvu, tri významy, rozmery sviatku. V prvé tri dni Veľkého týždňa sa na liturgiách vopredposvätených darov číta z knihy Exodus, z knihy Jób a z evanjelií.

Exodus reprezentuje historickú vrstvu – starozmluvnú, židovskú Paschu, teda prechod z otroctva (Egypta) do zasľúbenej zeme. Je to predobraz našej paschy i Kristovej Paschy. Slovo Pascha (hebr. Pésah) znamená prechod.

Evanjeliá hovoria o utrpení, smrti a vzkriesení Ježiša Krista, reprezentujú historickú vrstvu Kristovej paschy.

Kniha Jób predstavuje osobnú vrstvu – vzkriesenie v našom osobnom živote. Rozpráva o tom, ako prežil Jób prežil svoje utrpenie, „smrť“ a vzkriesenie. Jób je zároveň predobrazom Ježiša Krista.

Veľký pondelok, utorok, streda

Tieto dni sú dňami prípravy, hlavnými témami sú eschatológia a pokánie. Tieto témy zaznievajú v čítaniach i v bohoslužobných textoch. V pondelok a utorok sú evanjeliá sú eschatologické: v pondelok o desiatich pannách (Mt 24, 3-35), v utorok o konci Jeruzalema (Mt 24,36 – 26,2). Aj tropár prvých troch dní (Sé ženích hrjadét:) je eschatologický:

Hľa, Ženích prichádza o polnoci, blažený je sluha, ktorého nájde bdieť, nehodný je však, koho nájde lenivieť. Dávaj pozor, moja duša, aby si neoťažela spánkom a nebola vydaná smrti a ostala vytvorená z kráľovstva, ale vzpriam sa a volaj: svätý, svätý, svätý si, Bože, skrze Bohorodičku zmiluj sa nad nami.

Eschatológia preto, lebo Kristovým utrpením, smrťou a vzkriesením sa končí starý svet, starý vek a začína sa už nový poriadok, nový svet (ktorý sa definitívne naplní jeho druhým a slávnym príchodom). Pokánie je duchovnou prípravou na prežívanie tajomstva nadchádzajúcich dní.

V stredu je evanjelium o žene, ktorá vyliala prevzácne myro na Krista. (Mt 26,6-16) Tento skutok bol silným znakom jej lásky – len láska nám otvára cestu k Pasche, k vzkrieseniu, oslobodeniu. Pomazanie myrom pritom môžeme vnímať vo viacerých významoch:

1. Prorocky vopred pomazala Ježišove telo na pohreb. „Keď mi vyliala toto myro na telo, urobila to na môj pohreb.“ (Mt 26, 12)
2. Pomazanie Krista ako Kráľa a Veľkňaza – myrom sa v starom zákone pomazávali kňazi a králi pri uvedení do úradu. Kristus prichádza ako Veľkňaz, aby obetoval sám seba.
3. Myro je symbolom nesmrteľnosti a neporušiteľnosti.
4. Kontrast medzi príjemnou vôňou dobrých skutkov a smradom hriechu – často sa vyskytuje v bohoslužobných textoch, a to nielen vo Veľkom týždni.
5. Kontrast medzi Judášom – apoštolom, ktorý zradil svojho Spasiteľa, a cudzoložnicou, ktorá pokorne vyznala svoj hriech a prejavila lásku k Spasiteľovi konkrétnym skutkom.

Liturgicky a obsahovo sú prvé tri dni príbuzné Veľkému štyridsaťdňovému pôstu, konajú sa liturgie vopredposvätených darov (teda sú to ešte aliturgické dni), modlíme sa modlitbu sv. Efréma Sýrskeho a robíme veľké metánie. Zároveň sú to ale už dni bezprostrednej prípravy na utrpenie a vzkriesenie Ježiša Krista. (menlivé časti)

Veľký štvrtok

V tento deň prežívame dve udalosti z Ježišovho života: 1. tajomná (tzv. posledná) večera s učeníkmi a 2. Judášova zrada.

V tento deň sa konajú nasledovné bohoslužby: umývanie nôh (len v katedrále – biskup umýva nohy 12 kňazom počas čítania evanjelia), svätenie myra a antimensionov (len v katedrále), večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého.

Toto je vlastne skutočný sviatok Eucharistie. To, čo máme niekde po Pasche (tzv. Božie telo), to je len nezmyselne a trochu protikanonicky (proti ustanoveniam únie) prevzaté od rímskokatolíkov.

Dať jesť svoje telo je znakom sebaobetovania a nesmiernej Božej lásky. Zároveň jesť niekoho telo a piť jeho krv znamená prijímať jeho moc, jeho vlastnosti – máme sa stať Kristovým telom a krvou, stať sa ním.

Veľký piatok

Na Veľký piatok si pripomíname utrpenie a smrť Ježiša Krista.

Strasti čiže utiereň Veľkého piatku sa slúžia tradične vo štvrtok večer. Číta sa 12 evanjelií o utrpení a smrti Ježiša Krista (v latinskom obrade existuje niečo podobné – tzv. pašie).

Cárske časy čiže kráľovské hodinky sa slávia v piatok ráno. Slávia sa štyri hodinky (prvá, tretia, šiesta, deviata hodinka + obednica); každá hodinka obsahuje: dva vybraté žalmy, ktoré sa prorocky vzťahujú na utrpenie nášho Pána Ježiša Krista (+ jeden bežný žalm), stichiry, jedno čítanie zo Starej zmluvy, jedno čítanie z apoštola a jedno z evanjelií o utrpení (postupne Mt, Mk, Lk, Jn). Kráľovskými hodinkami sa nazývajú preto, lebo na tieto hodinky (časy) chodil vždy aj cisár (v Konštantínopole) a tiež azda aj preto, lebo sú bohatšie ako bežná modlitba hodiniek v časoslove. (Kompletný text.)

Večiereň s uložením pláštenice – na jej konci sa koná sprievod okolo chrámu, ktorý symbolizuje pohrebný sprievod a uloženie Ježišovho tela do hrobu; pláštenica je symbolom Ježiša Krista.

V tento deň platí veľmi prísny pôst a aj pôst od eucharistie. Tak ako Ježiš na kríži pociťoval odlúčenie od otca a najhlbšie poníženie, tak sme aj my v tento deň odlúčení od prijímania Ježišovho tela a krvi.

Veľká sobota

Jeruzalemská (nadhrobná) utiereň sa slávi v sobotu ráno (niekde v piatok neskoro večer) a má štruktúru ako pohreb. Prípomína aj balzamovanie Pánovho tela. Hlavnou myšlienkou je, že Kristus svojou smrťou porazil smrť, ešte pred svojím vzkriesením zostúpil do podsvetia (vo ád, gr. hádes, hebr. šeol) a zničil smrť, ktorá tam vládla. Nosným prvkom tejto utierne je vlastne Žalm 118 (najdlhší žalm, má 176 veršov) s velebeniami ku každému veršu žalmu a dogmaticky veľmi hodnotný kánon. (Text v pdf – rtf.)

Večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s 15 čítaniami zo Starej zmluvy sa slávi v sobotu poobede. Hlavnou myšlienkou tejto liturgie je krst. Cez celý Veľký štyridsaťdňový pôst sme sa modlili ekténie za katechumenov. (Veľký pôst bol obdobím intenzívnej prípravy na krst.)

Táto liturgia bola kedysi krstnou liturgiou; krstilo sa počas čítaní a krstilo sa v zásade mimo chrámu, v baptistériu, čo bola osobitná budova. Čítaní je 15 aj preto, lebo katechumenov bolo kedysi dosť a obrad krstu trval istý čas. Po skončení starozmluvných čítaní vstupovali novopokrstení v sprievode do chrámu, počas toho sa spieval hymnus Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli. Čítania zo SZ (15) sú veľmi pekné, ide o predobrazy utrpenia a vzkriesenia Ježiša Krista a tiež predobrazy krstu (napr. celá kniha Jonáš – záchrana, vytrhnutie z vody = smrti, Ex – prechod cez Červené more – zároveň aj symbol krstu, Daniel – traja mládenci v ohnivej peci).

Krst je spojený s Paschou – v ňom prežívam, prijímam Kristovo utrpenie a vzkriesenie (to hovorí vlastne apoštol Rim 6, 3 – 11, ktorý sa číta na tejto liturgii). Krstom sa stávam Kristovým (ako adopcia rodičmi – dieťa sa stáva ich).

Medzi apoštolom a evanjeliom sa spieva namiesto Aleluja osobitný spev Vstaň, Bože, a súď zem. Počas toho sa prezliekajú kňazské rúcha i prestolné plachty, analoje a pod. z tmavej (čiernej alebo bordovej) farby do svetlej, bielej.

Táto liturgia s krstom bola súčasťou celonočného bdenia na Paschu. Počas tohto bdenia sa majú prečítať celé Skutky svätých apoštolov.

 Nedeľa Paschy čiže Vzkriesenia

Bohoslužby v tento deň sa majú začínať polnočnicou. U nás sa táto polnočnica slávi len málokde, je to veľmi prostá a pomerne krátka bohoslužba. Počas nej sa má prenášať pláštenica z hrobu (zo stredu chrámu, kde je na stole, na tetrapode) na prestol. Deje sa to nenápadne, skoro potichu, skoro úplne za tmy (všetky svetlá okrem úplného minima majú byť zhasnuté), akoby nebadane – Kristus vstal nebadane, nikto to nevidel, len anjeli boli svedkami. Za polnočnicou sa hneď pripája utiereň.

Utiereň sa má konať ešte za tmy, aj chrám je na začiatku utierne ešte v úplnej tme, všetky svetlá majú byť zhasnuté (okrem najnutnejších). Chrám symbolizuje hrob (netreba stavať nejaké „Božie hroby“, samotný chrám symbolizuje Kristov hrob), my vychádzame za tmy z chrámu (aj vonku je ešte tma) a obchádzame ho so sviečkami v rukách a spevom, čím symbolicky prichádzame ku Kristovmu hrobu. Pred chrámom zaznieva radostné Christos voskrese! – Kristus vstal zmŕtvych! a potom sa chrám otvára a my doň vstupujeme. Chrám už je celý vysvietený, svietia všetky svetlá, ktoré sú v chráme. Hrob je prázdny, je v ňom len žiara slávneho vzkriesenia nášho Pána. Radostná zvesť Christós voskrése iz mértvych – Kristus vstal zmŕtvych sa neustále opakuje v radostných spevoch. (text kánona)

Po utierni nasleduje liturgia sv. Jána Zlatoústeho. Pri nej sa číta evanjelium v rôznych jazykoch, čo nám pripomína, že evanjelium (= radostná zvesť) má byť ohlasované všetkým národom. Začína sa začiatkom Jána – teda začína sa ohlasovať dobrá zvesť od začiatku, od prvej kapitoly evanjelia, ktorého vrcholom a hlavným obsahom je vzkriesenie – a vzkriesenie je začiatkom a hlavnou príčinou dobrej zvesti (evanjelia).

Po liturgii (niekde už po utierni) nasleduje posvätenie paschálnych (veľkonočných) pokrmov. Tieto pokrmy sú znakom Božej dobroty, Božej štedrosti a tiež zdôraznením toho, že radostná hostina, ktorá bude nasledovať, nie je mimo cirkvi, ale týka sa cirkvi; nebude to nejaká svetská oslava, ale duchovná slávnosť. Táto slávnosť nad slávnosti je taká veľká, že sa pripravujú osobitné pokrmy. Farebné vajcia nám majú pripomínať, že nič nie je a nemôže byť obyčajné v tento deň, najneobyčajnejší deň a najväčší sviatok ľudstva. Preto ani vajcia nie sú obyčajné, ale farebné a zdobené. Ani chlieb sa neje obyčajný, ale pripravuje sa svetlý sladký koláč (nazývaný ľudovo pascha alebo paska) – inakší ako bežný chlieb cez rok. Ani syr nie je bežný, len z čistého mlieka, ale pridávajú sa do neho aj žĺtka z vajec (nazýva sa hrudka alebo syrec). Okrem toho sa posviacajú mäsité pokrmy (šunka), ktoré, podľa pôvodných pôstnych predpisov, ľudia mohli okúsiť po vyše 40 dňoch až na Paschu. Mäso je zároveň pripomenutím baránka, ktorého zabíjali Židia v predvečer starozákonnej Paschy a ktorý bol predobrazom Krista-Baránka zabitého za celý svet.

Podvečer sa slávi večiereň Paschy – má inú štruktúru ako večierne bežne cez rok (napr. nemá úvodný žalm, ale namiesto toho paschálny začiatok) a po vchode s kadidlom a evanjeliom sa na nej číta evanjelium o vzkriesení. Na stichirách ideme opäť bozkať kríž, evanjelium a ikonu vzkriesenia, tak ako to bolo aj na utierni.

 

Svetlý týždeň

Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň – nebo je otvorené, otvorilo sa Kristovým vzkriesením. Každý deň Svetlého týždňa je ako nedeľa (utiereň i večiereň sa slúžia skoro rovnako ako v nedeľu Paschy, jednotlivé dni sa postupne striedajú hlasy, tak ako sa cez rok striedajú každú nedeľu). Svetlý týždeň je tak výnimočným v cirkvi, že všetky bohoslužby v tomto týždni (s výnimkou eucharistickej liturgie) majú svoju špecifickú štruktúru a kňazi sú stále oblečení v kompletných rúchach. Utierne sa podobajú na utiereň Paschy. Hodinky (časy), povečerie a polnočnica majú namiesto žalmov a zvyčajných modlitieb paschálne spevy. (kompletný text)

Počas bohoslužieb Paschy sa má správne celý čas stáť (kedysi sa to aj zachovávalo dosť dôsledne v našich farnostiach). Stáť sa má cez celý Svetlý týždeň – to vyjadruje našu radosť zo vzkriesenia. Radosť zo vzkriesenia je taká, že nás až vzpružila, zdvihla zo stoličiek (ako na futbale alebo na hokeji, keď padne gól, nikto nesedí, všetci od radosti vstanú). Státie je postojom radosti a oslavy (a zároveň úcty). Rozhodne by sa v tomto období nemalo kľačať. Podľa predpisov 20. kánona Prvého ekumenického snemu v Nikei (r. 325) sa nesmie kľačať od Paschy do Zostúpenia Svätého Ducha a tiež všetky nedele počas roka, lebo je to obdobie oslavy vzkriesenia (každá nedeľa je ako Pascha).

„Keďže niektorí v nedeľu aj počas Päťdesiatnice kľačia, tento svätý snem sa uzniesol, že modlitby sa budú Pánovi vzdávať postojačky, aby sa v každej farnosti všetko zachovávalo podobne.“ (1. všeobecný koncil, kánon 20)  Rozhodnutie tohto koncilu nebolo nijakým iným ekumenickým koncilom zrušené.

Na tomto mieste bude užitočné povedať niečo o postojoch, čo vyjadrujú:

Kľačanie je postojom pokánia, pokory, vyjadruje poníženie sa, uvedomenie si vlastných hriechov (predpísané v našom obrade len vo Veľkom pôste) alebo vyjadruje veľmi naliehavú prosbu (predpísané na večierni v nedeľu Zostúpenia Svätého Ducha). Kľačanie na Východe nebolo výrazom úcty; úctu vyjadruje poklona (úklon).

Státie je prejav úcty, počúvania, pripravenosti, pohotovosti a zároveň je postojom, ktorý vyjadruje radosť a oslavu, je to postoj vzkriesenia, zmŕtvychvstania.

Sedenie je prejavom počúvania (pôvodne sa sedelo len pri kázni).

Od nedele Paschy ďalších 40 dní sa zdravíme pozdravom Christós voskrése! – Voístinu voskrése! po slovensky: Kristus vstal zmŕtvych! – Skutočne vstal zmŕtvych! po grécky Christós anésti! – Alithós anésti!

Ikona vzkriesenia hovorí, poukazuje skôr na naše osobné vzkriesenie ako na historickú udalosť Kristovho zmŕtvychvstania. Táto ikona je zväčša v cirkevnej slovančine označovaná ako Sošéstvije vo ád, teda Zostúpenie do podsvetia a znázorňuje Krista ako z podsvetia (csl. ád, gr. hádes, hebr. šeol) vyslobodzuje ľudstvo (reprezentované symbolicky Adamom a Evou), vyťahuje ho zo smrti, z otroctva hriechu.

Už teda nemusíme byť zhrbení, ale môžeme stáť vzpriamene pred Bohom ako jeho priatelia, adoptívni synovia a dcéry. Aj preto sa v chráme správne stojí a nekľačí, už nie sme poddaní, ktorí sa trasú pred pánom, ale sme synmi, dcérami, dedičmi.

Andrej Škoviera

prevzaté z www.grkat.nfo

Kvetná nedeľa

Kvetná nedeľa ohlasuje víťazstvo ako triumf Božieho kráľovstva, ako prijatie svojho jediného Kráľa, Ježiša Krista, svetom.

Z liturgického hľadiska sa Lazárova sobota javí ako predsviatok Kvetnej nedele, v ktorú oslavujeme Pánov vstup do Jeruzalema. Tieto dva sviatky majú spoločnú tému: triumf a víťazstvo. Sobota odhaľuje nepriateľa, ktorým je smrť, nedeľa ohlasuje víťazstvo ako triumf Božieho kráľovstva, ako prijatie svojho jediného Kráľa, Ježiša Krista, svetom.

Slávnostný vstup do svätého mesta bol v Ježišovom živote jeho jediným viditeľným triumfom. Až do toho dňa Ježiš dobrovoľne odmietal akýkoľvek pokus oslavovať ho. Len šesť dní pred Paschou Ježiš nielenže rád akceptuje túto príhodu, ale ju aj vyvolá.

Tým, že do bodky dovŕšil to, čo povedal prorok Zachariáš – „hľa, tvoj kráľ ti prichádza… nesie sa na oslovi (Zach 9,9) –, Ježiš jasne ukázal, že chcel byť uznaný a hlasne uvítaný ako Mesiáš, Kráľ a Vykupiteľ Izraela.

Evanjeliové rozprávanie zdôrazňuje v skutočnosti všetky tieto mesiášske črty: palmové ratolesti, volanie hosana, prevolávanie Ježišovi ako synovi Dávida a Kráľovi Izraela. Dejiny Izraela dosahujú svoj účel: taký je zmysel tejto príhody.

Slávnostný vstup do svätého mesta bol v Ježišovom živote jeho jediným viditeľným triumfom. Až do toho dňa Ježiš dobrovoľne odmietal akýkoľvek pokus oslavovať ho.

Zmyslom dejín Izraela bolo ohlásiť a pripraviť Božie kráľovstvo, príchod Mesiáša. Dnes sú tieto dejiny dovŕšené, pretože kráľ vstúpi do svojho svätého mesta, a v kráľovi sa naplnia všetky proroctvá a celé očakávanie Izraela. Kráľ slávnostne otvára svoje kráľovstvo.

Liturgia Kvetnej nedele pripomína túto príhodu; s ratolesťami v rukách sa stotožňujeme s jeruzalemským ľudom, s ním pozdravujeme pokorného Kráľa, pričom mu voláme hosana. Ale aký má zmysel toho všetko pre nás dnes?

Predovšetkým vyznávame, že Kristus je náš Kráľ a náš Pán. Veľmi často zabúdame, že Božie kráľovstvo už bolo inaugurované a že v deň svojho krstu sme sa stali jeho občanmi a sľúbili sme, že svoju vernosť tomuto kráľovstvu budeme klásť nadovšetko.

Musíme vždy pamätať, že niekoľko hodín Kristus bol naozaj Kráľom na zemi, v tomto svete, ktorý je náš. Len niekoľko hodín a v jedinom meste. Ale ako sme v Lazárovi spoznali obraz každého človeka, tak môžeme vidieť v tomto meste mystické centrum sveta a celého stvorenia. Taký je biblický zmysel Jeruzalema, ohniska celých dejín spásy a vykúpenia, svätého mesta príchodu Boha.

Preto kráľovstvo slávnostne otvorené v Jeruzaleme je univerzálnym kráľovstvom, ktoré zahŕňa všetkých ľudí a celé stvorenie… Niekoľko hodín, a napriek tomu tieto hodiny sú rozhodujúce; je to Ježišova hodina, hodina, keď Boh dovŕšil každý svoj sľub a každú svoju vôľu. Táto hodina je na konci celého prípravného procesu, ktorý je zjavený v Biblii. Táto hodina je zavŕšením všetkého, čo Boh urobil kvôli človeku.

A tak táto krátka hodina Kristovho pozemského triumfu nadobúda večný význam. Uvádza realitu kráľovstva do nášho času, do všetkých hodín, pričom z tohto kráľovstva robí to, čo dáva času zmysel a konečný účel. Od tejto hodiny bolo kráľovstvo zjavené svetu a jeho prítomnosť súdi a premieňa ľudské dejiny.

A keď v najslávnostnejšej chvíli liturgickej slávnosti prijímame ratolesť z rúk kňaza, obnovujeme svoju prísahu svojmu Kráľovi a vyznávame jeho kráľovstvo ako konečný účel a náplň svojho života.

Vyznávame, že všetko v našom živote a vo svete patrí Kristovi, že nič nemôže byť odňaté jedinému a jednému Pánovi a že nijaká oblasť našej existencie sa nevymyká jeho moci, jeho spáse a jeho vykupiteľskému činu.

A ohlasujeme univerzálnu a úplnú zodpovednosť Cirkvi za dejiny ľudstva a dosvedčujeme jej univerzálnu misiu.

Keď v najslávnostnejšej chvíli liturgickej slávnosti prijímame ratolesť z rúk kňaza, obnovujeme svoju prísahu svojmu Kráľovi a vyznávame jeho kráľovstvo ako konečný účel a náplň svojho života.

Avšak vieme, že Kráľ, ktorému prevolávali na slávu Židia a ktorému prevolávame na slávu my dnes, kráča na Golgotu, ku krížu, k hrobu. Vieme, že tento krátky triumf je len prológom jeho obety. Ratolesti v našich rukách preto znamenajú našu pripravenosť a ochotu nasledovať ho po ceste obety, naše prijatie obety a naše zrieknutie sa samých seba jej jedinou kráľovskou cestou, ktorá vedie do kráľovstva.

Toto slávenie, tieto ratolesti ohlasujú našu dôveru v Kristovo konečné víťazstvo. Jeho kráľovstvo je ešte skryté a svet ho nepozná. Kristovho kráľovstvo žije tak, akoby sa rozhodujúca udalosť nikdy nestala, akoby Boh nezomrel na kríži a akoby v ňom človek nevstal z mŕtvych. No my kresťania veríme v príchod tohto kráľovstva, v ktorom Boh bude všetko vo všetkom a Kristus bude jediným Kráľom.

V našich liturgických sláveniach si pripomíname udalosti z minulosti; ale celý zmysel a účinnosť liturgie spočíva vlastne v premieňaní spomienky na skutočnosť. V Kvetnú nedeľu je skutočnosťou, o ktorú ide, naša zviazanosť s Božím kráľovstvom a naša zodpovednosť zaň.

Kristus už viac nevstúpi do Jeruzalema; urobil to raz a navždy. Kristus nepotrebuje „symbol“, pretože Kristus nezomrel na kríži, aby sme večne mohli „chápať symbolicky“ jeho život. Kristus chce od nás reálne prijatie kráľovstva, ktoré nám priniesol…

A ak nie sme ochotní byť úplne verní prísahe, ktorú obnovujeme každý rok v Kvetnú nedeľu, ak naozaj nie sme rozhodnutí urobiť z kráľovstva meradlo celého svojho života, tak naše slávenie nemá nijaký zmysel a nijaký význam nemajú ani ratolesti, ktoré si odnášame z chrámu domov.

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Byzantský obrad: Svätý a Veľký štvrtok

Kristova posledná večera so svojimi dvanástimi učeníkmi a Judášova zrada.

Dve udalosti stvárňujú liturgiu Svätého a Veľkého a štvrtka: Kristova posledná večera so svojimi učeníkmi a Judášova zrada. Jedna i druhá udalosť nachádza svoj zmysel v láske. Posledná večera je konečným zjavením vykupiteľskej lásky Boha k človeku, lásky ako samotnej podstaty spásy. A Judášova zrada ukazuje, že aj hriech, smrť a deštrukcia samých seba pochádza z lásky, no z lásky znetvorenej a zdeformovanej, zameranej na to, čo si nezaslúži byť milované. Toto je tajomstvo tohto jedinečného dňa a jeho liturgia, presiaknutá v tom istom čase svetlom i tmou, radosťou i bolesťou, nás stavia pred rozhodujúcu voľbu, od ktorej závisí večný osud každého z nás.

„Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1). Aby sme naozaj pochopili Poslednú večeru, treba v nej vidieť koniec tohto veľkého pohybu božskej lásky, ktorý sa začal stvorením sveta a teraz sa dovršuje v Kristovej smrti a vzkriesení.

Hodina krajnej lásky

„Boh je Láska“ (1 Jn 4,8). A prvým darom Lásky bol život. Významom, náplňou života bolo spoločenstvo. Aby žil, človek musel prijímať potravu, jesť a piť, komunikovať so svetom. Preto svet bol božskou láskou, ktorá sa stala potravou, telom človeka. Človek tým, že je živý, že komunikuje so svetom, mal byť v spoločenstve s Bohom, mal urobiť z Boha cieľ a podstatu svojho života. Komunikovať vo svete prijatom od Boha znamenalo naozaj komunikovať s Bohom. Človek prijímal svoju potravu od Boha a tým, že ju premieňal na svoje telo a svoj život, ponúkal celý svet Bohu, premieňal ho na život v Bohu a s Bohom. Božia láska dala život človeku, láska človeka k Bohu premieňala tento život na spoločenstvo s Bohom. Toto bol ten raj. Život v ňom bol naozaj eucharistický. Vďaka človeku a jeho láske k Bohu celé stvorenie malo byť posvätené a premenené na univerzálnu sviatosť Božej prítomnosti, a človek bol kňazom tejto sviatosti.

No hriechom človek stratil tento eucharistický život. Stratil ho, pretože prestal považovať svet za prostriedok spoločenstva s Bohom a svoj život za eucharistiu, adoráciu a vzdávanie vďaky… Človek miloval seba a svet kvôli nemu samému; urobil zo seba centrum a cieľ svojho života. Myslel si, že jeho hlad a smäd, totiž stav závislosti, v ktorom sa nachádzal jeho život vo svete, by mohol uspokojiť samotný svet, potrava ako taká. No ak svet a potrava sú zbavené svojho prvotného zmyslu byť sviatosťami, totiž prostriedkami spoločenstva s Bohom, a ak nie sú prijaté z lásky k Bohu a naplnené hladom a smädom po Bohu, inak povedané, ak Boha už niet, potom už nemôžu dávať život ani uspokojiť nijaký hlad, pretože nemajú život sami v sebe. Tým, že ich miloval kvôli ním samým, človek odlúčil svoju lásku od jediného objektu každej lásky, každého hladu, každej túžby… A je mŕtvy… Pretože smrť je nevyhnutným „rozkladom“ života odrezaného od svojho jediného prameňa a náplne.

Človek nájde smrť tam, kde dúfal nájsť život. Jeho život sa stane spoločenstvom so smrťou, pretože namiesto toho, aby premieňal svet na spoločenstvo s Bohom vďaka viere, láske a adorácii, človek sa úplne podriadi svetu, prestane byť jeho kňazom, aby sa stal jeho otrokom. A týmto hriechom človeka sa celý svet stal cintorínom, na ktorom národy, odsúdené na smrť, komunikujú so smrťou, a sedia „v temnom kraji smrti“ (Mt 4,16)…

No zatiaľ čo človek zradil, Boh zostal verný človeku. Ako hovoríme v liturgii svätého Bazila, „Ty si sa celkom neodvrátil od svojho stvorenia ani si nezabudol, Dobrotivý, na dielo svojich rúk, ktoré si učinil, ale mnohorakým spôsobom si ho navštevoval pre svoju milosrdnú lásku.“ Začínalo sa nové božské dielo: dielo vykúpenia a spásy. Dovŕšilo sa v Kristovi, Božom Synovi, ktorý sa, aby vrátil človeku jeho prvotnú krásu a životu jeho charakter spoločenstva s Bohom, stal človekom, vzal na seba našu prirodzenosť, s jej smädom a hladom, s jej túžbou po živote a s jej láskou k životu. V Kristovi bol život zjavený, darovaný, prijatý a dovŕšený ako úplná a dokonalá eucharistia, ako úplné a dokonalé spoločenstvo s Bohom. Kristus odmietol základné pokušenie človeka, žitie „len z chleba“, a zjavil, že iba Boh a jeho kráľovstvo sú pravým pokrmom, pravým životom človeka. A z tohto dokonalého eucharistického života naplneného Bohom, a preto božského a nesmrteľného, Kristus urobil dar pre všetkých, ktorí v neho veria, totiž pre tých, ktorých život nachádza v Kristovi celý svoj zmysel a celú svoju náplň. Taký je mimoriadny význam Poslednej večere. Kristus sa ponúkol ako pravý pokrm človeka, pretože život manifestovaný v ňom je pravý život. Takto pohyb lásky, ktorý sa začal v raji božským „vezmite a jedzte“ (pretože prijímať pokrm je životom človeka), dosiahne svoju plnosť Kristovým „vezmite a jedzte“ (pretože Boh je životom človeka). Posledná večera tvorí odznovu raj pôžitkov, obnovuje život ako eucharistiu a spoločenstvo…

Hodina krajnej zrady

Táto hodina krajnej lásky je aj hodinou krajnej zrady. Judáš opustí svetlo hornej siene, aby sa ponoril do tmy. „A bola noc“ (Jn 13,30). Prečo odchádza? Pretože miluje, odpovedá evanjelium, a hymny Svätého a Veľkého štvrtka viackrát zdôrazňujú túto zhubnú lásku. Vskutku nezáleží na tom, že táto láska sa týka „peňazí“. Tu sú peniaze symbolom akejkoľvek zvrhlej a zdeformovanej lásky, ktorá privádza človeka k zradeniu Boha. Je to ukradnutá láska k Bohu, takže Judáš je zlodej. Človek, keď nemiluje Boha a v Bohu, preto ešte neprestáva milovať a túžiť, lebo bol stvorený na lásku a láska je jeho prirodzenosťou; no teraz ide o slepú a sebazničujúcu vášeň a smrť je jej záverom. Každý rok, keď sa ponárame do svetla a nepreskúmateľných hĺbok tohto Svätého štvrtka, kladie sa nám tá istá kľúčová otázka: Odpoviem na Kristovu lásku a akceptujem ju ako svoj život, alebo budem nasledovať Judáša v tme jeho noci?

Bohoslužby Svätého a Veľkého štvrtka

Bohoslužby Veľkého štvrtka zahrňujú utiereň a večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého. V katedrálnych chrámoch sa koná po liturgii umývanie nôh; zatiaľ čo diakon číta evanjelium, biskup umýva nohy dvanástim kňazom, čím nám pripomína, že Kristova láska je základom života v Cirkvi a v nej formuje každý vzťah. V tento Svätý štvrtok najvyšší predstavitelia autokefálnych cirkví posviacajú sväté myro. Táto ceremónia znamená, že Kristova nová láska je darom, ktorý prijímame od Svätého Ducha v deň nášho vstupu do Cirkvi.

Na utierni tropár ponúka tému dňa: odpor medzi Kristovou láskou a Judášovou „neuhasiteľnou“ túžbou:

„Zatiaľ čo slávni apoštoli boli osvietení umývaním nôh pri večeri, hľa, tento bezbožný Judáš, chorobne lakomý, sa zatemnil a vydal bezbožným sudcom teba, spravodlivého Sudcu.

Vidíš, ako milovník peňazí vlastne preto končí ako obesenec.

Uteká nenásytná duša, čo sa toľko opovážila proti Učiteľovi.

Ó, ty, ku všetkým dobrotivý Pane, sláva tebe!“

Po evanjeliovom čítaní (Lk 12,1-40) nás pekný kanón svätého Kozmu vovádza do kontemplácie mystického a večného tajomstva Poslednej večere. Posledný irmos deviatej ódy nás pozýva zúčastniť sa na hostine, na ktorú nás pozýva Pán:

„Príďte, ó, veriaci, s pozdvihnutými zmyslami požívajme v hornej sieni z Pánovej pohostinnosti a z jeho nesmrteľného pokrmu…“

Na večierni stichiry na „Pane, ja volám k tebe“ zdôrazňujú druhý pól, ten tragický, tohto Svätého štvrtka, Judášovu zradu:

„Judáš, sluha a podvodník, učeník a pokušiteľ, priateľ a diabol, sa odhaľuje skutkami. Veď nasledoval Učiteľa, a uvažoval v sebe o zrade…“

Po Vchode nasledujú tri čítania zo Starého zákona:

Exodus 19,10-19. Zostup Boha z vrchu Sinaj k svojmu ľudu, ide o obraz Božieho príchodu v Eucharistii.

Jób 38,1-23 a 42,1-5: Rozhovor Boha s Jóbom a Jóbova odpoveď: „Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať veru som nemohol“

a „tieto veci veľmi vysoké na mňa, ktoré nechápem“ sa dovŕšili v dare Kristovho tela a krvi.

Izaiáš 50,4-11. Začiatok proroctiev o trpiacom Služobníkovi.

Čítanie z apoštola je vzaté zo svätého Pavla, Prvý list Korinťanom 11,23-32; ide o rozprávanie o Poslednej večeri, ktoré vysvetľuje zmysel eucharistického prijímania.

Evanjeliové čítanie (ide o najdlhšie čítanie v rámci liturgického roka) je vyskladané z úryvkov zo štyroch evanjelií a je kompletným rozprávaním o Poslednej večeri, Judášovej zrade a zatknutí Krista v záhrade.

Cherubínsky hymnus a antifóna svätého prijímania sú nahradené slovami modlitby pred eucharistickým prijímaním:

„Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

prevzaté z www.postoj.sk

Svätý a Veľký piatok

 Od svetla Svätého štvrtka prechádzame k temnote Veľkého piatka, ktorý je dňom Kristovho umučenia, smrti a pochovania. Raná Cirkev nazývala tento deň „Pascha kríža“, pretože je naozaj začiatkom tejto Paschy alebo Prechodu, ktorého celý zmysel nám bude odhalený postupne; predovšetkým v pokoji požehnanej a Veľkej soboty, potom v radosti dňa Vzkriesenia.

Ale predovšetkým temnota. Keby sme len mohli pochopiť, že temnota Svätého a Veľkého piatka nie je čisto symbolická a spomienková! Často s pocitom svojej spravodlivosti a integrity kontemplujeme slávnostnú krásu i smútok týchto bohoslužieb. Áno, je to už dvetisíc rokov, čo zlí ľudia zabili Krista, ale my, dobrý kresťanský ľud, dnes inštalujeme prepychové hroby v našich chrámoch; nie je to dôkaz našej spravodlivosti? No Svätý a Veľký piatok sa netýka len minulosti. Je to deň Hriechu, deň Zla, deň, v ktorý nás Cirkev povzbudzuje, aby sme pochopili hroznú realitu hriechu a jeho sily v „tomto svete“. Pretože hriech a zlo nevymizli, ale, naopak, zostávajú základným zákonom sveta a nášho života. Či  azda my, ktorí si hovoríme kresťania, si neosvojujeme často túto logiku zla, ktorá priviedla Synedrium a Piláta, rímskych vojakov a celý zástup k nenávisti, mučeniu a zabitiu Krista? Na ktorú stranu by sme sa pridali, keby sme žili v Jeruzaleme v Pilátovej dobe? Je to otázka, ktorú nám kladie každé slovo bohoslužieb Veľkého piatka. Je to naozaj deň tohto sveta, jeho skutočného a nie iba symbolického odsúdenia, a skutočného a nie iba rituálneho súdu nad naším životom… Je to odhalenie pravej povahy sveta, ktorý uprednostňoval v tejto dobe a naďalej uprednostňuje temnotu pred svetlom, hriech pred dobrom, smrť pred životom. „Tento svet“ tým, že odsúdil Krista na smrť, odsúdil seba na smrť, a v miere, v akej prijímame jeho ducha, jeho hriech a jeho zradu Boha, aj my sme  odsúdení. Taký je prvý, hrozne realistický význam Svätého piatka: rozsudok smrti…

Ale tento deň zla, ktorého manifestácia a triumf sú na svojom vrchole, je aj dňom Vykúpenia. Kristova smrť je nám zjavená ako spásna smrť za nás a za našu spásu.

Ide o spásnu smrť, pretože je plnou, najvyššou a dokonalou obetou. Kristus daruje svoju smrť Otcovi a súčasne ju daruje aj nám. Daruje ju svojmu Otcovi, pretože niet iného prostriedku na zničenie smrti a vyslobodenie ľudí z nej; je Otcovou vôľou, aby ľudia boli zachránení zo smrti. Kristus nám daruje svoju smrť, pretože celá pravda je taká, že zomrie namiesto nás. Smrť je prirodzeným plodom hriechu, neodlučiteľným trestom. Človek si vybral už nebyť v spoločenstve s Bohom; no pretože nemá život v sebe samom a zo seba samého, zomiera. Avšak v Ježišovi Kristovi niet hriechu, teda niet smrti. Je to len z lásky k nám, že akceptuje zomrieť; chce prijať a mať účasť na našej ľudskej situácii až do konca. Akceptuje trest našej prirodzenosti rovnako, ako prijal ťarchu ľudskej prirodzenosti. Ježiš Kristus zomrie, pretože sa naozaj s nami stotožnil, vzal na seba tragédiu života človeka. Jeho smrť je teda najvyšším zjavením jeho súcitu a jeho lásky. A pretože jeho smrť je láskou, súcitom a spolutrpením, bola v nej zmenená samotná prirodzenosť smrti. Z trestu sa stane úžasným aktom lásky a odpustenia, koncom odcudzenia a samoty. Odsúdenie je premenené na odpustenie…

Kristova smrť je spásnou smrťou, pretože ničí samotný prameň smrti: zlo. Kristus tým, že ju akceptoval z lásky, tým, že sa vydal svojím katom, tým, že im dovolil zdanlivé víťazstvo, manifestuje, že v skutočnosti toto víťazstvo je rozhodujúcou a totálnou porážkou zla. Zlo, aby bolo víťazné, musí zničiť dobro, musí dokázať, že je celou pravdou života, musí zdiskreditovať dobro a, jedným slovom, ukázať svoju nadradenosť; ale počas celého svojho Umučenia len Kristus triumfuje. Zlo nemôže nič urobiť proti nemu, pretože ho nemôže priviesť k akceptácii zla ako pravdy. Pokrytectvo sa odhaľuje ako pokrytectvo, vražda ako vražda a strach ako strach. A zatiaľ čo Kristus potichu napreduje ku krížu a koncu, keď ľudská tragédia je na svojom vrchole, postupne sa ukazuje v plnom svetle jeho triumf, jeho víťazstvo nad zlom a jeho oslávenie. Na každom kroku je toto víťazstvo uznávané, vyznávané, ohlasované: Pilátovou manželkou, Jozefom, kajúcnym lotrom, stotníkom. Keď Kristus zomrie na kríži po tom, čo akceptoval najvyššiu hrôzu smrti, absolútnu samotu („Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?), zostáva len vyznávať: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ Takto táto smrť, táto láska a táto poslušnosť, táto plnosť života zničí to, čo robí zo smrti univerzálny osud. „A hroby sa otvorili“ (Mt 27,52). Už sa objavujú prvé predtuchy vzkriesenia…

Také je tajomstvo tohto Svätého piatka; bohoslužby tohto dňa nám to odhaľujú a umožňujú nám mať na tom účasť. Na jednej strane, bohoslužby neustále zdôrazňujú Kristovo umučenie, pretože ide o hriech všetkých hriechov, zločin všetkých zločinov: na utierni nám dvanásť čítaní z pašijového rozprávania umožňuje sledovať krok po kroku Krista v jeho utrpení; na hodinkách (ktoré nahradzujú božskú liturgiu, pretože zákaz sláviť Eucharistiu v tento deň znamená, že sviatosť Kristovej prítomnosti nepatrí „tomuto svetu“ hriechu a temnoty, ale je sviatosťou „budúceho sveta“); na večierni obrad uloženia Kríža, čítania a hymny sú plné slávnostných obvinení proti tým, ktorí sa dobrovoľne a slobodne rozhodli zabiť Krista, pričom svoj zločin ospravedlňovali v mene svojho náboženstva, svojej politickej lojálnosti, svojich praktických úvah a svojej „profesionálnej“ poslušnosti.

Na druhej strane, od začiatku bohoslužby nachádzame druhý aspekt tajomstva tohto dňa, obetu lásky, ktorá pripravuje finálne víťazstvo. Od prvého evanjeliového čítania (Jn 13,31), ktoré sa začína Kristovým slávnostným uistením – „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh“ –, až po stichiry na konci večierne, svetlo je čoraz živšie a súčasne rastie nádej a istota, že „smrť premohla smrť“:

„Keď si bol uložený do nového hrobu za celý svet, Vykupiteľ sveta, podsvetie sa naľakalo, keď ťa videlo; rozlámali sa veraje, boli polámané brány, otvorili sa hroby, mŕtvi vstávali. Vtedy Adam plný vďačnosti s radosťou ti prevolával: Sláva tvojmu súcitu, Priateľ ľudí.“

A keď je na konci večierne plaštenica, t.j. ikona Krista v hrobe, vystavená v strede chrámu, keď sa tento dlhý deň končí, vieme, že aj dlhé dejiny spásy a vykúpenia sú vo svojom závere. Začína sa siedmy deň, deň oddychu, požehnaná sobota, a ňou zjavenie hrobu, ktorý daruje život…

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

prevzaté z www.postoj.sk

Kresťania byzantskej tradície slávia 30. januára spoločný sviatok troch najváženejších gréckych cirkevných otcov.

Sviatok „Troch svätých svätiteľov, veľkých veľkňazov Bazila Veľkého, Gregora Teológa a Jána Zlatoústeho“ patrí k najnovším, ale zato obľúbeným sviatkom v byzantskom obrade.

Teologické spisy týchto troch znamenitých gréckych hierarchov zo 4. storočia (Bazil Veľký, Gregor Teológ) a z prelomu 4. a 5. storočia (Ján Zlatoústy) mali smerodajný význam aj pre neskorších byzantských teológov a mysliteľov, ktorí sa na nich odvolávali ako na všeobecne uznávané autority. A táto prax sa v pravoslávnej cirkvi uchováva dodnes.

Neprekvapuje veľmi, že v období byzantského „humanizmu“, keď Michal Psellos (†1078) a Ján Italos (†1085) pestovali antickú grécku paideiu na Konštantínopolskej univerzite, vznikol medzi učenými a zbožnými mužmi v Konštantínopole spor o tom, ktorý spomedzi hierarchov je najväčší a najvýznamnejší. Dokonca sa vyformovali znepriatelené tábory nazývané podľa uprednostňovaného hierarchu.

Spor sa podarilo ukončiť vďaka všeobecnému prijatiu návrhu básnika a učenca Jána Mavropoua, biskupa v Euchaite, aby konštantínopolská cirkev zaviedla na 30. januára spoločný sviatok pre všetkých troch hierarchov. A to sa aj stalo počas vlády byzantského cisára Alexia Kommena (1081 – 1118).

Samozrejme, že existuje aj tradícia opradená legendami, podľa ktorej sa euchaitskému biskupovi Jánovi zjavili traja hierarchovia „najprv jednotlivo a potom spoločne“, a povedali mu: „Pred Bohom sme si rovní. Hlásali sme mier a usilovali sa o jednotu kresťanstva. A teraz si prajeme pokoj medzi kresťanmi. Na dôkaz našej rovnosti pred Bohom nám ustanovíš v jeden deň spoločný sviatok. My na svojich ctiteľov budeme pamätať v príhovore pri Božom tróne“ (Mgr. Antonín Čížek: Synaxár. Životy svätých, Prešov 1998, s. 172).

V byzantskom liturgickom kalendári má každý z troch hierarchov aj samostatnú spomienku: Bazil Veľký (1. januára); Gregor Teológ (25. januára); Ján Zlatoústy (13. novembra).

Traja hierarchovia v Benediktových katechézach

V jednej zo svojich stredajších katechéz prednesených na Námestí sv. Petra vo Vatikáne v roku 2007 pápež Benedikt XVI. pri kapadóckocézarejskom arcibiskupovi Bazilovi Veľkom pripomenul, že byzantské liturgické texty označujú tohto „veľkého cirkevného otca“ za „svetlo Cirkvi“. Svätý Otec o Bazilovi konštatoval: „S obdivom naňho hľadí cirkev Východu i cirkev Západu, a to pre svätosť jeho života, vynikajúcu náuku a harmonickú syntézu mysliteľského i praktického nadania.“

„Ján z Antiochie, pre svoju výrečnosť zvaný Chrysostomos, to znamená ‚Zlatoústy‘“, nebol podľa Benedikta XVI. „špekulatívnym teológom“. Ešte ako kňaz v Antiochii a potom na konštantínopolskom arcibiskupskom stolci však hlásal „tradičné a spoľahlivé učenie Cirkvi v dobe teologických sporov vyvolaných najmä arianizmom, ktorý popieral Kristovo božstvo… Jeho teológia je predovšetkým pastorálna a sústavne je v nej prítomná starosť o súlad medzi myslením vyjadreným slovami a existenciálnym životným prejavom“.

Vo svojich katechézach venovaných cirkevným otcom pápež Benedikt XVI. prejavil obdiv aj k ďalšiemu konštantínopolskému arcibiskupovi – svätému Gregorovi Naziánzskemu: „Okolo roku 379 Gregora povolali do hlavného mesta Carihrad, aby tam viedol nepočetnú komunitu katolíkov verných Nicejskému koncilu a viere v Najsvätejšiu Trojicu. Väčšina totiž vyznávala arianizmus, ktorý bol ‚politicky správny‘ a cisári ho považovali za politicky užitočný. V kostolíku Anastasis predniesol svojich päť Teologických rečí (27-31) práve preto, aby bránil a ozrejmil vieru v Najsvätejšiu Trojicu. Tieto reči sa stali známymi pre pravosť náuky a presvedčivosť argumentácie, z ktorej sa dá skutočne pochopiť, že tu ide o Božiu logiku. Až dodnes budia nadšenie aj svojím skvelým štýlom. Vďaka týmto príhovorom Gregor dostal prívlastok ‚teológ‘. Tak ho nazýva pravoslávna cirkev. Tento titul si zaslúži aj preto, lebo teológia pre neho nebola iba čisto ľudskou úvahou, o to menej výplodom komplikovaných špekulácií, ale pramenila zo života modlitby a svätosti, z vrúcneho dialógu s Bohom. A práve preto dokáže nášmu rozumu odhaliť Božiu skutočnosť, tajomstvo Trojice“ (Benedikt XVI.: Cirkevní otcovia od Klementa Rímskeho po svätého Augustína, Trnava 2009).

prevzaté z www.postoj.sk

Tento sviatok (2. február) pripomína stretnutie Božieho dieťaťa a Božej Matky so spravodlivým Simeonom a prorokyňou Annou v Jeruzalemskom chráme.

To sa udialo takto:

Uplynulo 40 dní od narodenia Spasiteľa. Najsvätejšia Panna prišla spolu so svätým Jozefom, s ktorým bola zasnúbená, podľa zvyku z Betlehema do Jeruzalema. Priniesli dieťa Ježiša do chrámu, aby splnili prikázanie, ktoré dal Pán skrze svojho proroka Mojžiša.

Podľa tohto prikázania bolo povinnosťou, po prvé, po narodení dieťaťa priniesť Bohu obetu a prijať modlitbu kňaza, po druhé, priniesť dieťa do chrámu a takto ho zasvätiť Bohu.

Obetou bol obvykle jednoročný baránok a mladý holub alebo hrdlička. Chudobným bolo dovolené obetovať namiesto baránka aj holuba.

Podľa Mojžišovho zákona bolo povinnosťou zasvätiť Bohu prvého chlapca v rodine. Robilo sa to v spomienke na hrozný deň, keď Pánov anjel uchránil prvorodených Židov po tom, čo zabil všetkých prvorodených v Egypte, kde vyvolený ľud trpel. Od tej doby prinášali Židia všetkých prvorodených chlapcov do chrámu a zasväcovali ich Bohu. Potom ich takpovediac kupovali späť, keď za nich dávali symbolickú kúpnu cenu. Táto cena sa nazývala „výkupné“ a odovzdávala sa služobníkom v chráme, levitom.

Božia Matka splnila tento zákon a prišla do chrámu s dieťaťom, ktoré vskutku samo bolo prameňom všetkých zákonov. Táto matka a toto dieťa vlastne nemuseli dodržať tento zákon. Netýkal sa ich, pretože platil pre hriešnych ľudí, a nie pre Najčistejšiu Pannu a Pána, ale aby neporušili zákon, urobili všetko tak, ako to bolo predpísané v Biblii.

V tom čase skrze vnuknutie Svätého Ducha prišiel staručký Simeon do chrámu. Bol to spravodlivý a bohabojný muž, ktorý celý svoj dlhý život čakal na príchod Spasiteľa Krista. Simeon vedel, že už nastal čas jeho narodenia, pretože všetky proroctvá Svätého písma o ňom už boli splnené. Svätý Duch prisľúbil Simeonovi, že nezomrie, kým neuvidí Mesiáša na vlastné oči.

Keď sa zbožný starec pozrel na Najčistejšiu Pannu s dieťaťom v rukách, videl Božiu milosť, ktorá ich obklopovala ako oblak. Svätý Duch mu zjavil, že toto dieťa je Spasiteľom, ktorého očakával. Simeon k nim rýchlo pristúpil a s veľkou radosťou a bázňou vzal dieťa do rúk a povedal prorocké slová, vo vedomí, že pre neho nadišiel čas vstúpiť do večnosti: „Teraz, Pane, prepustíš v pokoji svojho služobníka podľa svojho slova“ (Lk 2,29).

„Nemal som pokoj vo svojich myšlienkach,“ tak uvažoval Simeon, „keď som každý deň čakal na teba a bol som smutný, pokým si neprišiel. Teraz, pretože som ťa videl, sa konečne vracia do mňa pokoj. Môj zármutok teraz zmizol a ja idem k svojim predkom s radostnou správou; oznámim ju Adamovi a Abrahámovi, Mojžišovi a Dávidovi, Izaiášovi a ďalším svätým otcom a prorokom. Prinesiem veľkú radosť tým, ktorí sú teraz ešte smutní. Dovoľ mi teraz odísť k nim, aby sa radovali z toho, že Spasiteľ prišiel na svet, aby zanechali smútok. Prepusti ma, svojho služobníka, aby som po mnohých rokoch úsilia našiel odpočinok s praotcom Abrahámom. Na vlastné oči som videl spásu, ktorú si pripravil ľuďom. Moje oči videli svetlo, ktorým si vyhnal pohanskú temnotu vo všetkých národoch, pretože im zjavuješ veľké božské tajomstvá.“

Jozef a Prečistá Panna sa čudovali slovám staručkého Simeona, pretože videli, že sa neobrátil na dieťa ako na človeka, ale ako na vševediaceho Boha, v ktorého rukách spočíval jeho osud a ktoré ho mohlo prepustiť zo života alebo ponechať vo svete. Staručký Simeon ich požehnal a velebil veľkosť Najsvätejšej Panny, ktorá porodila bohočloveka Ježiša, a aj zdanlivého otca, svätého Jozefa, služobníka tohto veľkého tajomstva.

Potom sa Simeon obrátil k Panne Márii a povedal:

„Toto dieťa je určené na to, aby v Izraeli mnohí skrze neho prišli k pádu a mnohí sa vzpriamili. Padnú tí, ktorí nechcú veriť jeho slovám, a vzpriamení budú tí, ktorí s láskou prijmú jeho slová. Zákonníci a farizeji, ktorí sú zaslepení zlom, padnú, ale nevzdelaní ľudia, jednoduchí rybári, ho budú nasledovať. Boh zahanbí mudrcov a vyvolí si jednoduchých ľudí.

Kvôli nemu sa budú mnohí hádať, v národoch bude vládnuť rozštiepenie: jedni ho budú chváliť, iní budú hovoriť, že je podvodník. Ukrižujú ho, jeho ruky a nohy prepichnú klincami ako šípmi a jeho hruď kopijou.

Tebe však, Najčistejšia Matka, – pokračoval ďalej starec, – prenikne dušu meč: bude to smútok a hrozná bolesť duše, keď budeš vidieť svojho Syna priklincovaného na kríži a následne budeš, plačúc a s bolesťou v srdci, odprevádzať z tohto sveta toho, ktorého si teraz bezbolestne porodila.“

V chráme stála aj prorokyňa Anna

Bola vdova a veľmi v stará – 84 rokov. Bola len sedem rokov vydatá a po smrti svojho manžela trávila svoj život v pôste a modlitbe v chráme a vo dne, v noci slúžila Bohu. V tú hodinu stála v chráme a hovorila všetkým ľuďom, ktorí v Jeruzaleme čakali na spásu, o obetovanom dieťati. Zhromaždilo sa tu veľmi veľa ľudí, čakali na prorokmi predpovedaného Spasiteľa a veľmi sa tešili, keď sa dozvedeli, že Spasiteľ prišiel.

O tomto sviatku existujú príslovia a ľudové zvyky

Hovorí sa, že v tento sviatok sa stretá jar so zimou, t. j. v prírode dochádza k prechodu od zimného počasia k jarnému. Mnohé ľudové zvyky hovoria v tento deň o žatve.

Sviatok Stretnutia Pána sa slávi v zlatých alebo modrých liturgických rúchach.

Tropár, 1. hlas

Raduj sa, milostiplná, panenská Bohorodička! Lebo z teba zažiarilo slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh, a osvietilo obklopených temnotou. Raduj sa aj ty, spravodlivý starec, lebo si vzal na ruky osloboditeľa našich duši, ktorý nám daruje zmŕtvychvstanie!

Kondák, 1. hlas

Ty, ktorý si svojím narodením posvätil panenské lono a požehnal si, ako sa patrilo, ruky Simeona, si teraz aj nás zachránil, Kriste, Bože. Ale daruj pokoj v bojoch štátu a posilni tých, ktorých miluješ, ó, jediný milujúci človeka!

Ikona sviatku

V pozadí ikony je rozprávanie evanjelia, ktoré informuje, ako Božia Matka s Kristom a svojím snúbencom Jozefom prišla na štyridsiaty deň po Ježišovom narodení do Jeruzalemského chrámu, aby zasvätila dieťa Bohu. V chráme ich stretol starec Simeon a prorokyňa Anna, ktorá už dlhý čas bývala v chráme. Svojho času bolo Simeonovi predpovedané, že nezomrie, pokým neuvidí Mesiáša. A teraz sa splnila táto predpoveď.

Na ikone je stvárnený chrám, na jeho stupňoch stoja starec Simeon a prorokyňa Anna. Božia Matka podáva Simeonovi dieťa (na niektorých ikonách Simeon už drží dieťa v rukách), za Máriou nesie Jozef dva holuby, očistnú obetu, pričom ruky mu pokrývajú rukávy jeho odevu, pretože sa nesmelo dotýkať obetného daru rukami.

Rubľovova ikona na túto tému na ikonostase Katedrály zvestovania Pána v moskovskom Kremli sa považuje za najvydarenejšiu z radu sviatkov. Podobná ikona existuje aj v Katedrále Najsvätejšej Trojice v Trojicko-Sergijevskej lavre.

Andrej Lorgus, Michail Dudko, Orthodoxes Glaubensbuch, Eine Einführung in das Glaubens- und Gebetsleben der Russichen Orthodoxen Kirche, Verlag „Der christliche Osten“, Würzburg 2001. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. 

prevzaté z www.postoj.sk

prevzaté z www.postoj.sk

Sviatok Povýšenia úctyhodného a životodarného Kríža

Povýšenie úctyhodného a životodarného Kríža nad celým svetom patrí medzi dvanásť veľkých sviatkov v Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi.

Vsemirnoe vozdviženie čestnoho i životvorjaščeho kresta Hospodňa predstavuje druhý veľký sviatok v novom cirkevnom roku v byzantsko-slovanskom obrade, ktorý sa začal 1. septembra.

Povýšenie Kríža sa slávi 14. septembra, ale má aj deň predsviatku (13. september) a obdobie posviatku (do 21. septembra). Jeho dôležitosť podčiarkuje aj slávenie soboty a nedele „pred Povýšením“ a „po Povýšení“.

Veriaci sa 14. septembra postia alebo aspoň zdržiavajú od mäsa, pretože týmto sviatkom sa prejavuje úcta Kristovmu vykupiteľskému utrpeniu.

Sviatok jeruzalemského pôvodu

Povýšenie je najstarším sviatkom svätého Kríža a pôvodne bolo sprievodným sviatkom slávnosti posviacky baziliky Božieho hrobu/Vzkriesenia, ktorá spája rotundu Vzkriesenia (Anastasis) a baziliku svätého Kríža (Martyrion) na Golgote v Jeruzaleme. Posviacka sa konala 13. septembra 335.

Keďže 13. september bol aj výročným dňom nájdenia Kristovho kríža, v nasledujúci deň, 14. septembra, jeruzalemský biskup v novom chráme prvý raz slávnostne vyzdvihol pred veriacim ľudom veľkú relikviu Kristovho kríža a vystavil ju k ucteniu. Zjavne týmto aktom je inšpirovaný pojem „povýšenie“ v pomenovaní sviatku.

Sprievodný sviatok čoskoro predstihol pôvodnú slávnosť. Tá sa dnes v byzantskom obrade slávi len ako „Pamiatka založenia chrámu svätého vzkriesenia Krista a nášho Boha“ 13. septembra, čiže v rámci predsviatku Povýšenia Kríža.

S Povýšením Kríža sa neskôr spojila aj spomienka na vyslobodenie jeruzalemskej relikvie Kristovho kríža z rúk Peržanov byzantským cisárom Herakliom, ktorý 3. mája 628 v triumfálnom sprievode priniesol relikviu Kristovho kríža späť do Jeruzalema.

Slávenie Ypsosis Timiou Stavrou je dosvedčené v Konštantínopole už v 5. storočí. V súčasnej podobe sa slávi od konca 7. storočia. Byzantským hymnografom poskytla silný impulz k tvorivosti udalosť prenesenia relikvie Kristovho kríža z Jeruzalema do Konštantínopolu v roku 638 z dôvodu vojenskej expanzie moslimských Arabov.

Keď sa v neskoršom názve sviatku hovorí o povýšení Kríža „nad celým svetom“, pochádza to z toho, že Byzantínci považovali Jeruzalem za centrum kozmu a ťažisko zeme. Kristov kríž, umiestnený v geografickom a mystickom strede sveta, prináša spásu všetkým národom; je znakom jednoty všetkých spasených.

V tomto duchu sa na utierni Povýšenia Kríža koná špeciálny obrad. Kňaz v strede chrámu vezme kríž z tetrapodu, pomaly ho spúšťa až na zem a potom dvíha vysoko hore. Chór pritom spieva mnoho ráz: „Pane, zmiluj sa.“ To sa opakuje na všetky štyri svetové strany.

A na večierni, ktorou sa v byzantskom obrade otvára sviatok Povýšenia Kríža, gréckokatolíci spievajú:

„Kríž vysoko vztýčený vyzýva všetko tvorstvo, aby si uctilo presväté utrpenie Spasiteľa. Ježiš na ňom usmrtil nášho vraha a zosnulým vrátil život i krásu. Vo svojom milosrdenstve a dobrote doprial všetkým účasť na nebeskej sláve. Radujme sa a oslavujme jeho nesmierne poníženie“ (večiereň).

„Poďte, všetky národy, pokloňme sa požehnanému drevu. Veď na ňom sa uskutočnila večná pravda. Plodom dreva bol Adam podvedený. Teraz drevom kríža diabol je pokorený. Padol tyran, čo zotročoval dietky Božie, a jeho pád bol hrozný. Krv Krista na kríži vyliata zmyla jed pekelného hada. Nespravodlivý súd odsúdil spravodlivého Krista, aby mohol byť zrušený spravodlivý rozsudok raja. Patrilo sa drevom drevo uzdraviť a mukou Nevinného zbaviť strastí Adama. Sláva tebe, Kriste Kráľu, plný dobroty a lásky, za tvoju prozreteľnú obetu, lebo ona všetkých priviedla k spáse“ (večiereň).

Byzantínci objasnili uctievanie Kríža v kontexte objasnenia uctievania ikon na konciloch v Konštantínopole (692) a hlavne v Nicei (787): „Kto si uctieva obraz, uctieva si osobu, ktorá je na ňom zobrazená“ (DH Nr. 601). V kontexte uctievania Kríža môžeme povedať: Kto si uctieva Kristov kríž, uctieva si vykupiteľské utrpenie Spasiteľa.

Sviatok v latinskom obrade  

V Ríme začali sláviť In Exaltatione Sanctae Crucis na konci 7. storočia.

Keď sa dnes v latinskom obrade oslavuje vyšším stupňom slávenia Povýšenie svätého Kríža, deje sa tak kvôli tomu, aby veriaci na zemi „čoraz lepšie poznávali tajomstvo Kristovej vykupiteľskej smrti a dosiahli účasť na jeho sláve v nebi“ (modlitba dňa). Všemohúci a večný Boh Otec totiž „poslal na svet svojho milovaného Syna, aby smrťou na kríži spasil všetkých ľudí“ (modlitba dňa).

Z rozhodnutia Boha Otca „vykúpenie ľudstva sa uskutočnilo na dreve kríža. Zo stromu v raji prišla na nás smrť, zo stromu kríža dostali sme nový život. Nepriateľ, ktorý nás v raji premohol, na dreve kríža bol premožený Kristom, naším Pánom“ (omšová prefácia).

Prevzaté z www.postoj.sk